AMIGOZONE

stránky o mne a o všetkom čo mám rád ...

naše začiatky

Všetko sa to začalo v roku 2002 vo Fandorovej a Tomášovej hlave, keď raz ležali na Veľkom vrchu a sledovali ako paraglideri z okolia miznú v oblakoch. Túžba lietať sa premenila na realitu keď nabláznili ešte ďalších troch ľudí (Maťo, Pavúk a Mišo) a kúpil sa padák Cirrus. Vyšiel nás na 5000 Sk ! Vek a technický stav vtedy nikoho netrápil. Sedačka bola vlastne len akási handra s karabínkami a preglejkou pod zadkom. Podľa môjho názoru mal ale ciro v tom čase aspoň 10 rokov. Usudzujem to z toho, že keď sme s ním behali po kopcoch a videli nás postarší paraglideri zhodli sa na tom, že aj oni sa na ňom učili lietať a potom ho predali tomu a ten zase tomu...

A tak sme začali lietať. Najskôr nevinné zletíky z malej hrany v Podhradí a znova utekať na kopec nech sa všetci stihnú vystriedať. Pamätám si na tie tvrdé pristátia, keď som mal veľa ráz vyrazený dych... ale vtedy nás nič nemohlo odradiť. Jednoducho sa lietalo.. teda boli to len pár desiatok sekúnd dlhé zoskoky ! Veľa krát sme vôbec nevedeli kedy už treba padák pribrzdiť a a čo vlastne potiahnuť. Mali sme veľa šťastia.
Postupom času nám podhradie akosi prestalo stačiť a tak sme sa vybrali za dedinu na Veľký vrch. Každý z nás, keď stál postrojený na jeho neuveriteľnom 180 metrovom prevýšení hádam ani nedýchal. Zrazu to nebol ten malý kopček, kde sa vlastne dalo utekať s padákom nad hlavou až dole na pristávačku. Toto bolo iné, bola sa treba rozhodnúť a vzlietnuť do prázdna. A predsa sme sa rozhodli... Nedalo sa skončiť … Boli to prvé minúty ozajstného strachu. Ešte horšie bolo, keď nás prvé termické prúdy vynášali vyššie a vyššie, kamaráti na zemi boli maličký.. tak ako mi vo vzduchu. Našťastie, či nešťastie sedačka mala popruhy, ktoré sa upínali priečne a tak sme to trasenie vo vzduchu ani necítili. Pomaly sme naberali odvahu, ale nie úmerne zo skúsenosťami. A tak prišli prvé nehody. Fandor to otáčal príliš blízko pri skale a narazil si pätu. A to bol koniec jeho praglidingovej kariéry... ďalšia sa stala, keď bol Mišo a Tomáš na kopci. Počasie ako z katalógu a tak prvý odpálil Mišo. Horúci borovicový les padák držal tak 100 m nad štartovačkou a tak sa točil na hrane, proste pohodička. Keď vyklesal pod úroveň štartovačky mal zamieriť rovno na pristávačku, ale za každú cenu sa chcel ešte udržať vo vzduchu. Keď už bol iba pár metrov nad zemou zamieril k pristávačke ale to už bol v závetrí a padák klesal rýchlo až na úroveň elektrického vedenia VN. Mal šťastie v nešťastí, elektrické drôty podletel, ale meter nad hlavou nastal skrat v dôsledku obmotaných šnúr na vedení. Keď tam takto živý a vystrašený visel a rozmýšlaľ ako sa dostane dole, prepálené šnúry sa začali odmotávať a tak padák zletel dole na zem. Bolo to tvrdé pristátie. A to bol koniec nášho cira. Po týchto udalostiach v klube zostali len traja skalní paraglideri Tomáš, Mišo a Martin. Každý z nás si kúpil serióznejší padák a tak sme mali viac času vychutnávať si pocit vo vzduchu.

 
Vitajte na mojich stránkach amigotv@seznam.cz